Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Stopy lásky - Prológ, 1. až 2. kapitola

1. 1. 2009

Prológ

 

Obrázok Christopher Walken, siedmy gróf z Castlefortu dorazil domov až neskoro nad ránom. Bol unavený a znechutený. Len nedávno opustil chátrajúce sídlo svojho najlepšieho priateľa, keď ho dopravil domov z jedného pochybného klubu na Hayden street. Znova bol v jednom zo svojich stavov. Tak veľmi sa mu snažil pomôcť. Ale jeho priateľ o pomoc nestál. To ho mrzelo najviac. Preklínal tú jeho cestu do Číny, ktorá nakoniec nepriniesla nič dobré, len problémy. Keď si líhal do postele a jeho sivé oči spomedzi drobných škár sledovali ako slnko vychádza nad obzor, netušil, čo mu všetko pripraví dnešný deň.

„Christopher! Christopher!“ zvolal ešte hlasnejšie mladší muž, s gaštanovými vlasmi a očami zelenými ako smaragdy. „Vstávaj, do čerta!“

Christopher sa pootočil a otvoril lenivo oči. „Patrick, čo tu robíš?“ zívol si, premeriavajúc si svojho mladšieho brata začudovaným pohľadom.

„Že čo tu robím? Ty o ničom nevieš? No jasné, ako vždy!“ zlostil sa, prechádzajúc okolo jeho postele. Vedel, že jeho brat sa o klebety nikdy nezaujímal, ale toto bolo vážne. A boli to reči, ktoré sa šírili Londýnskymi ulicami rýchlejšie ako mor o to viac, že boli hrozné.

„A o čom by som mal vedieť?“ jeho otázka a tón hlasu prezrádzali jasný nezáujem, ale jeho brat si to nevšímal.

„Je mŕtvy!“ vybafol naňho, no Chris naňho len nechápavo pozrel.

„Kto?“

„Harald! Harald Preston, tvoj najlepší priateľ je mŕtvy! Našli ho dnes v jeho posteli, natiahnutého ako prasa s podrezaným hrdlom. Služobníctvo prisahalo, že ty si s ním bol naposledy. Vieš, čo to znamená?!“ vykríkol bledý a vystrašený.

Chris nevedel, čo na to povedať. Ešte stále mu akoby nedochádzalo. „Čo? To ... myslíš to vážne? Ale ako ... kedy?!“ spytoval sa nechápavo a vyskočil z postele naťahujúc na seba oblečenie.

„Našli ho krátko popoludní. Už mu nebolo pomoci. Čo budeš robiť?“ sadol si na stoličku a pozoroval ako sa jeho brat súka do šiat.

„Neviem. Prisahám ti, že som to neurobil! Nemôžu ma len tak obviniť z niečoho, čo som nespáchal!“

„Ja neviem, ale podľa mňa si dôvod nájdu. Svedkovia tvrdia, že ste sa v poslednom čase často hádali a dosť nepekne. Dokonca si ho vraj udrel a prisahal mu, že ho zničíš!“

„Somarina! Vôbec som také čosi nepovedal,“ zašomral, strkajúc si košeľu do nohavíc. Chris si prehrabol rovnako plavé vlasy, hoci o niečo dlhšie ako mal jeho brat a zahľadel sa von oknom. Vedel jedno. Musí zistiť, čo sa vlastne stalo a dokázať svoju nevinu. Všetky dôkazy – aspoň podľa toho, čo povedal jeho brat – svedčili proti nemu. A keď bude zavretý v Londýnskom Toweri, alebo podobnej luxusnej ubytovni pre vrahov, zlodejov, či iných vyvrheľov spoločnosti, nič tým nevyrieši. Musí utiecť. Ten plán sa mu zrodil v hlave náhle a nečakane a bol bláznivý. Ale inú možnosť momentálne nevidel.

„Musím utiecť,“ vyjachtal, zhľadúvajúc si narýchlo nejaké veci.

„Ty si sa načisto zbláznil!“ soptil Patrick. „Veď takto im len dokážeš, že si vinný!“

„A to sa mám nechať zavrieť za zločin, ktorý som nespáchal a hniť zaživa niekde v podzemnej kobke? Nie, ďakujem! Radšej budem na slobode a skúsim zistiť, čo sa stalo.“

„Chceš pátrať na vlastnú päsť?“

„Hej,“ riekol úsečne a prehodil si batoh cez rameno. Odretý kožený pásik ho trochu omínal na prsiach, ale toho batoha by sa nebol vzdal za nič na svete. Vybehol z domu mieriac k stajniam s Patrickom v pätách. Majordómovi povedal, že odchádza a nevie kedy sa vráti a za sídlo i za služobníctvo preberá zodpovednosť jeho brat.

Len čo si osedlal Walkira, otočil sa k bratovi, ktorý naňho stále hľadel ako vyplašený kohút.

„Neboj sa o mňa. Keby sa mi náhodou niečo stalo, môj právnik má závet, v ktorom všetko odkazujem tebe. Hoci sa tak skoro do hrobu nechystám, neviem, čo sa môže stať ...“ uškrnul sa a objal brata. Mal ho rád. Už mal vlastne len jeho, ak nerátal tetu Ednu. O rodičov prišli skoro. On mal len sedemnásť a jeho brat trinásť. Spolu s tetou Ednou to však zvládli. Postavil sa na nohy i vďaka dobrým investíciám, na ktoré mala dobrý nos teta a sám si vybudoval firmu na výrobu a distribúciu nábytku. Darilo sa mu.

„Dávaj na seba pozor,“ zavolal za ním, keď vysadol na svojho čierneho koňa a uháňal na ňom preč odetý v čiernom plášti ako temný prízrak blížiacej sa noci.

***

Lady Ema Wakefieldová sedela v jednom zo salónov blízko pri kozube, keď začula buchot dverí a tiché hlasy. Zdvihla hlavu od výšivky, na ktorej pracovala už vyše hodiny a usmiala sa na svojho manžela, ktorý sa objavil v dverách chvíľu na to. Lenže jej veselý úsmev povädol, keď zazrela výraz jeho tváre.

Lord Rourke sa mračil. Len čo vošiel, zavrel za sebou dvere a komorníkovi prikázal, aby ich nik nerušil. Podišiel k barovej skrinke a nalial si na dno pohárika, aby mu tých pár ohnivých kvapiek dodalo silu vôbec hovoriť.

„Drahý, čo sa stalo?“ opýtala sa zmätene jeho manželka, uprene pozorujúc každý jeho pohyb.

„Všetko je stratené,“ odvetil a zahľadel sa na svoje prepletené prsty rúk. Triasli sa mu. Keby ich nemal spojené, chvenie by bolo omnoho viditeľnejšie.

„O čom to hovoríš?“ lady Ema ničomu nerozumela. Ráno, keď odchádzal z domu jej povedal len toľko, že ide čosi vybaviť do banky a na obed sa vráti. Lenže nečakala, že bude takýto strápený a kto vie, kvôli čomu. Samozrejme, že vedela, že mali nejaké finančné ťažkosti, ale jej manžel ju ubezpečoval, že to nie je nič hrozné a poľahky sa z toho dostanú.

„Bol som v banke vyplatiť dlh zo strýkovho dedičstva.“

„Tak prečo sa tváriš tak nešťastne? Veď to je dobrá správa, nie?“ opýtala sa vľúdne, prisadnúc si k nemu. Jej biele prsty objali tie jeho trasúce sa.

„Nie, ani nie. Bolo neskoro. Našu dlžobu odkúpil iný veriteľ,“ hlas sa mu zasekol v hrdle, už len pri tom pomyslení.

„Kto je to?“

„Ten odporný červ Robert Marsden!“ vyprskol a pri myšlienke na ich dnešný rozhovor mu prišlo mdlo. „Bol som za ním. Šiel som tam hneď potom, čo mi zriadenec banky oznámil tú novinu, že Marsden odkúpil naše dlžoby. Nevedel som prísť na to, prečo to urobil. Išiel som za ním, aby som mu všetko vyplatil, lenže ...“ trpko sa zasmial. „Nechce peniaze. Žiadal ma so všetko drzosťou jemu vlastnou o niečo celkom iné.“

„A o čo ťa teda žiadal?“ spýtala sa so stiahnutým hrdlom.

„Chce našu Eveline. Chce Eveline!“

Lady Ema naprázdno prehltla. V očiach sa jej zjavili slzy, pri tej strašnej predstave. Pokrútila hlavou, len aby zahnala aj myšlienky na to, čo by sa malo stať.

„Dnes večer sem príde, aby dohodol podrobnosti. Berie to ako hotovú vec. Vôbec ho nezaujíma, či budeme súhlasiť my, alebo naša dcéra. Bože, keď si predstavím, aký je to darebák!“ zahabkal a zakryl si tvár rukami. Teraz to už nevydržal a z očí sa mu skotúľali slzy. Slané, trpké, slzy.

Nikdy nebol hazardným hráčom, nikdy nebol ožranom ani ľachtikárom a predsa sa mu po finančnej stránke neviedlo. Proste si s peniazmi nerozumel. Pár zlých investícií priviedli jeho malú rodinu skoro do krachu. Keby nebol zomrel jeho jediný strýko a nebol by mu odkázal značné dedičstvo, nebol by sa pozbieral na nohy. Lenže ako sa zdalo, aj táto pomoc prišla neskoro. Keby mal odvahu, mohol ísť za strýkom oveľa skôr, ako vôbec prepadol termín splátky v banke. Potom by ju neboli predali a on by ju vyplatil. Lenže nebolo mu po vôli žiadať peniaze od chorého človeka, ležiaceho na smrteľnej posteli. Nemal to svedomie. Nikdy sa nesprával ako krkavec. Svojho strýka mal rád. Bol jedinou rodinou, ktorá mu ostala z matkinej strany.

„Takže sa nedá nič robiť,“ hlesla Ema, utierajúc si oči vreckovkou. „Budeme to musieť povedať Eveline.“

Lord Rourke len neprítomne prikývol. Veru, nič iné sa nedalo robiť, len oznámiť dcére zdrvujúcu správu a podvečer očakávať nechceného hosťa.

***

Drožka ťahaná jedným grošovaným koňom nebol práve vhodný dopravný prostriedok pre mladú dámu a ešte k tomu slobodnú a bez doprovodu, ale lady Eveline Wakefieldová nebola obyčajná mladá dáma. V prvom rade bola zúfalá a okrem toho, nevidela inú možnosť, akou bol útek. Po správe, ktorú jej povedali nešťastný rodičia jej zamrelo srdce. Musela niečo vymyslieť, aby sa dostala z tej prekérnej situácie. Útek bol jediným možným riešením, ktoré ju v tej chvíli napadlo. Ešte teraz mala pred sebou zronenú tvár otca, keď jej oznamoval, čomu by sa mala podrobiť. Sobáš s Robertom Marsdenom? Nikdy! Nemohla by si vziať muža, o ktorom sa rozprávalo, že ho vyvrhlo samo peklo. Áno, bol síce krásny, no jeho krása bola ľadová, jeho oči hrozivé a správanie nehodné lorda. Mal sklony k násiliu, tak počula hovoriť dámy na plesoch. Dokonca bol už raz ženatý, ale bol vdovec. Nikto však nevedel, čo sa stalo s jeho ženou. Kolovali o tom rôzne historky a jedna horšia ako druhá. Rád navštevoval vykričané domy, rád stávkoval a pil. Nebola to vhodná partia pre žiadnu ženu, nie to ešte pre dámu. Striasla sa pri pomyslení, keď si uvedomila, ako sa na ňu na poslednom plese díval. Priam ju vyzliekal očami. Uvedomila si, že už vtedy musel mať premyslené, čo urobí.

„Obyčajný, vypočítavý zvrhlík!“ zahromžila a striasla sa hnusom. V diaľke zbadala tlmené svetlá hostinca. Bol približne v polovici cesty, nachádzajúc sa blízko mestečka Camberley. Celú cestu uvažovala, ako hostinskému vysvetlí to, že cestuje v noci a sama, bez gardedámy, ale nič rozumné ju nenapadlo. Bola unavená, potrebovala kúpeľ, najesť sa a dobre vyspať. Hneď ráno chcela pokračovať v ceste do Andoveru za svojou tetou. Jedinou príbuznou, ktorá žila dosť ďaleko od Londýna a kde ako predpokladala, nik ju nebude hľadať. A teda ani Robert Marsden. Bola taká zamyslená, že si nevšimla koňa rútiaceho sa z vedľajšej cesty. V poslednej chvíli potiahla za opraty, ale katastrofa bola neodvratná. Jej koču sa našťastie nič nestalo a aj kone boli v poriadku. Len ona sa zošmykla zo sedadla na kolená tak prudko a udrela sa do hrude, čo jej na malú chvíľu vyrazilo dych. Zdalo sa však, že to nebude jej najväčší problém.

Kôň, ktorý vybehol v plnej rýchlosti z vedľajšej cesty sa vzpriečil na zadné, keď ho jazdec strhol za uzdu. Zaerdžal a zhodil svojho jazdca na zem. Hneď na to odbehol o niečo ďalej, stále vystrašene erdžiac. Eveline sa rýchlo pozbierala a s malou dušičkou zliezla z koča.

„Bože, len nech nie je mŕtvy,“ šepkala úpenlivo. Kľakla si k nemu a pretočila ho na chrbát. Z čela mu tiekol pramienok krvi, dýchal a srdce mu pravidelne bilo, ako narýchlo zistila.

„Pane, pane,“ prihovárala sa mu a tľapkajúc ho po líci skúšala prebrať, no nedarilo sa jej. Len na malinkú chvíľočku pootvoril oči a čosi nesúvislo zamrmlal a znova zamdlel. Ďalšia vec, ktorú za tú krátku chvíľu zistila bola, že s ním nepohne, pretože nebol práve najľahší. Zrak jej padol znova na okná hostinca, za ktorými sa svietilo. Nemala inú možnosť. Musela ísť po pomoc.

„Hneď sa vrátim a dovediem pomoc,“ povedala, hoc si myslela, že je to celkom zbytočné, keďže je v bezvedomí, lebo ju nemôže počuť.

O chvíľu už stála pri pultíku v hostinci Zlatá podkova a prosila hostinského o pomoc. Rád jej vyhovel. Poslal s ňou paholka a oboch svojich synov.

„Teda, váš manžel na tom nevyzerá byť dobre,“ podotkol jeden z mladíkov a ona vytreštila oči. Nevedela, či to bolo skôr preto, lebo mu mladík prorokoval krátky život, alebo pre to oslovenie.

„Manžel?“ pomyslela si a v duchu prikývla. „Tak dobre. Na dnes bude mojím manželom. Len jedna noc. Veď čo sa môže stať? Je v bezvedomí,“ upokojovala sa.

„Veru nie, dosť škaredo spadol, keď sa mu splašil kôň,“ odvetila a nasadla do koča i ona, len čo sa jeden zo synov hostinského ujal oprát a podal jej ruku, aby mohla vyjsť a sadnúť si na sedadlo.

„Nebojte sa, naša mama sa vyzná v liečení. Ošetrila už onakvejšie rany,“ dohováral jej chlapec súcitne. Potom popohnal koňa, aby sa dostali čo najskôr k hostincu a tí dvaja ich nasledovali, len čo chytili čierneho žrebca.

***

„Bude v poriadku?“ spytovala sa Eveline bacuľatej gazdinej, ale tá sa len milo usmiala.

„Nebojte sa, slečinka, prežije to. Ako vidím, váš pán manžel má tuhý korienok. Toho len tak čosi nepoloží. Do rána bude ako rybička,“ prorokovala a Eveline sa upokojila. Keď gazdiná odišla a ona ostala s tým neznámym mužom v izbe sama, konečne si ho mohla pozorne prehliadnuť. Mal dlhé vlasy. Netušila to, kým mu nedali dole čierny, trojrohý klobúk. Boli jemné, husté a mali orieškovú farbu s odtieňmi zlatej. Výborne sa hodili k jeho do bronzova opálenej pokožke. Nebol ako iný anglický muži. Bledý a vyziabnutý ... hoci všetci taký neboli. No Marsden áno. Mal úzke čelo, rovný nos a výrazné lícne kosti. Vyzeral veľmi príťažlivo. Podľa nej nemohol mať viac ako tridsať rokov.

„Kto vie, aké má oči?“ napadlo ju a prstom sa zľahla dotkla jeho líca, pohladiac ho. Pohľadom skĺzla cez široké ramená, mocné ruky až k štíhlemu pásu a neuveriteľne dlhým nohám. Pripadal jej sprvu ako obor. Ale teraz, keď ležal ... necítila sa pri ňom taká malá. Nikdy predtým takto nezízala na žiadneho muža. Aj teraz sa pri tom cítila celá nesvoja. Modlila sa, aby prečkala noc v pokoji a aby sa mu nič nestalo. Tiež uvažovala, čo robil na ceste v takú neskorú nočnú hodinu a napadlo ju, či ju zažaluje za to, čo sa mu stalo. Lenže ona za to nemohla. Nevidela ho pre hustý porast stromov.

Naposledy ho skontrolovala a prešla spojenými dverami do svojej spálne. Bola rada, že sa gazdiná zbytočne nevypytovala. Povedala jej len toľko, že chce, aby mal manžel kľud a preto požiadala práve o takúto izbu. Tak nebude ani nápadná, oni si budú myslieť, že je tu s ním a on o ničom nemusí vedieť. Dúfala, že keď sa ráno preberie, ona tu už nebude.

1. kapitola

 

 

Obrázok Robert Marsden zabúchal na dvere pomerne honosného sídla. Odjakživa sa mu páčilo. Tehlová, dvojposchodová budova s francúzskymi oknami, obrastená brečtanom. Sám sa len celkom nedávno nasťahoval do podobnej. Bohatí lordi! Ako nimi len opovrhoval! A to len preto, že túžil patriť medzi nich. Priam až chorobne. Titul baróna, ktorý nedávno zdedil po vzdialenom príbuznom mu nestačil. Chcel viac. A hoci ani titul grófa mu celkom nevyhovoval, predsa sa s ním hodlal uspokojiť. Možno na čas.

Vchodové dvere sa otvorili a ukázal sa v nich starý, no čiperný majordómus.

„Dobrý večer pane,“ privítal ho a vzal od neho klobúk i plášť, ktoré hneď odložil.

Robert sa s pozdravom neobťažoval. Prešiel priamo k veci. „Ohláste ma, som očakávaný,“ hlesol povýšenecky a podal mu svoju navštívenku. Majordóm prikývol a zamieril k jedným z dvier v rozľahlej hale. Hneď na to sa vrátil a zaviedol ho za domácimi.

Ich zvítanie však neprebehlo tak, ako očakával. Lady sedela na stoličke s vysokým operadlom a oči mala opuchnuté od sĺz. Jej manžel stál vedľa nej rovnako skormútene, no snažil sa ju utešiť.

„Idem vari nevhod? Stalo sa niečo?“ opýtal sa barón Marsden hneď medzi dvermi a jeho pekná tvár sa zamračila.

„Stalo, veru stalo,“ odvetil lord Wakefield a ponúkol mu stoličku. „Dáte si niečo?“

„Škotskú s ľadom,“ odvetil pohotovo a napäto čakal na to, kedy mu ten starý šašo vyklopí, čo sa vlastne stalo.

Lord Wakefield nalial i sebe a okamžite do seba obsah pohára prevrátil. Zahľadel sa na manželku a potom svoju pozornosť venoval už len lordovi Marsdenovi.

„Ide o našu drahú dcéru. Zmizla,“ povedal napokon, snažiac sa veci zbytočne nekomplikovať.

„Ako to, že zmizla? Uniesol ju niekto?“ Marsden odložil pohár s pitím a meravo vystrel chrbát. Nemal rád – vlastne neznášal – ak ho niekto vodil za nos. Jeho prižmúrené oči prepaľovali lorda Wakefielda takým pohľadom, že ho sám ledva zniesol.

„Netušíme,“ šepol gróf a hlas sa mu zadrhol v hrdle.

Marsden sa napochytro rozlúčil, od majordóma schmatol svoj plášť a klobúk a vybehol von ako pravý besniaci živel. Mohol by sa o čokoľvek staviť, že tú malú žabu pred ním jednoducho niekam ukryli. Nemyslel si, že by bola schopná takej hlúposti akou bol útek, ale človek nikdy nevie. Otočil sa na päte pred domom a počkal, kým mu sluha dovedie koňa. Keď k nemu pribehol udychčaný mladík, napadlo ho, že by sa snáď niečo povyzvedal.

„Kedy odišla lady Wakefieldová?“ opýtal sa pehatého ryšavca, keď vysadol na koňa a v sediac v sedle rovno ako svieca si naťahoval jemné, kožené rukavice.

„Tá je predsa doma,“ odvetil mladík a poškrabal sa nechápavo za hlavu.

„Nemyslím tú starú kraksňu, ty idiot!“ vyprskol a musel sa veľmi ovládať, aby ho netresol svojím jazdeckým bičíkom. Nemohol pochopiť, prečo tu zamestnávajú taký neschopný personál. Veľmi dobre vedel, čo urobí ako prvé, keď tu bude pánom on. A to sa skôr, či neskôr stane.

„Ja neviem, pane,“ odvetil chlapec a vystrúhal na tvári prihlúply úsmev.

Marsden len prevrátil očami. Videl, že je celkom zbytočné baviť sa o niečom s týmto tupcom a tak len popchol koňa do slabín a odcválal preč, mysliac na to, že to tak rozhodne nenechá. Ak bude treba, najme si aj súkromného detektíva, ale tú malú žabku nájde, hoc by sa pred ním ukrývala aj v samotnom pekle a potom, potom nech si ho nepraje!

***

Christopher sa zobudil na kohútie kikiríkanie a na to, že mu neuveriteľne treští hlava. Otvoril oči a rozhliadol sa po skromne zariadenej izbici. Zvláštne bolo, že si vôbec nepamätal, ako sa tam dostal. Za drobným oknom sa práve brieždilo a slnko vykúkalo spoza vrcholcov vysokých stromov sfarbujúc jasnú oblohu do svetlo ružova a oranžova. Nemohlo byť viac ako päť hodín ráno. Odkopol zo seba prikrývku a pomaly, aby si prudkým pohybom nespôsobil ešte väčšie trampoty, vstal z postele. Podišiel k stoličke, kde mal úhľadne poskladané svoje veci a plášť prehodený cez operadlo stoličky. Opláchol si tvár vlažnou vodou v porcelánovom umývadle a utrel si ju pláteným uterákom do sucha. Potom sa obliekol a vzal si so sebou svoj kožený batoh. Najprv však prekontroloval, či mu nič nechýba. Nechýbalo. Zdalo sa mu to čudné, ale hlavné bolo dostať sa preč. Vykradol sa z izby a myslel si, že na pulte nechá hostinskému nejakú slušnú sumičku, potom sa nebadane dostane vonku a preč odtiaľ, ale nepodarilo sa mu to. Už bol skoro v predsieni, keď ho zastihol veselý hlas nejakej ženskej.

„Vy ste už hore? Vaša manželka si tiež privstala. Práve raňajkuje,“ hrkútala krútiac sa okolo neho.

Chris mal dojem, že sa niekto z nich dvoch musel zblázniť. „Manželka?“

„Áno. Je tamto pri stole. Pridáte sa k nej na raňajky?“ opýtala sa znova zdvorilo a on tam len stál, neschopný zo seba vysúkať jediné slovo.

V hlave mu vírilo dookola jediné: „Manželka?! Vari si zo mňa robí žarty?!“ Nepovedal však nič. Namiesto toho zvíťazila zvedavosť. Nechal hostinskú, nech ho dovedie k tej jeho údajnej manželke. Vošli do vedľajšej miestnosti a ona mu ukázala na jedinú ženu, ktorá sedela za stolom a práve dojedala kúsok chleba so syrom a šunkou. Keď zdvihla hlavu od taniera, zabehlo jej.

Christopher jej chcel pomôcť, ale situáciu zvládla aj sama. Teraz si utierala ústa do obrúska, snažiac sa nevšímajúc si ho. Trochu ho to zamrzelo. Sám nevedel prečo. Možno za to mohli tie jej pekné, veľké zelené oči. Odsunul si stoličku a sadol si oproti nej.

„Zrejme si zaslúžim nejaké vysvetlenie, madam,“ ozval sa šeptom, tak, aby ho nik iný okrem nej nepočul. Videl ako jej zahoreli líca a zrak zabodla do tmavej tekutiny v pohári pred sebou. Káva, ktorú mala v pohári rozdráždila i jeho čuchové zmysly.

„Pre-prepáčte mi, nemala som inú možnosť,“ vyjachtala zmätene nevediac, čo spraviť.

„To vy ste ma takmer zrazili s tou diabolskou drožkou, však?“ uvedomil si po chvíli, keď si spomenul na udalosti včerajšej nehody a aj na to, odkiaľ sa nabrala tá príšerná bolesť hlavy. Cválal tryskom lesnou cestou, keď sa naň vyrútil spoza zákruty koč. Popravde, keby nebol cválal ako blázon, nebolo by sa to stalo, ale čo už.

„Je mi to ľúto, ale nevidela som vás. Keby ste neboli cválali ako blázon, nestalo by sa to!“ bránila sa vysloviac obvinenia, ktoré sa mu miesili v myšlienkach nahlas, mädliac si nervózne ruky.

„Takže za všetko môžem ja?“ oprel sa založiac si ruky na prsiach.

„To som nepovedala. Ale nemôžem za to. Tá cesta nebola prehľadná. Ako som vás mala vidieť cez tie husté stromy?“ opýtala sa, ale zmĺkla, keď sa znovu objavila hostinská a doniesla plný tanier jedla pre jej domnelého manžela.

„Dobrú chuť prajem, pane,“ povedala a usmiala sa. „Mali by ste vedieť, ako sa vaša manželka o vás strachovala. Starala sa o vás veľmi vzorne,“ trkotala. Potom sa zvrtla a odpochodovala z miestnosti.

Chris bol ticho. Zízal na dievča na druhej strane stola. Nemohla mať viac ako dvadsaťpäť. A tie jej oči ... „Čo tu vlastne robíte?“ pokračoval vo vypočúvaní.

„To nie je vaša vec,“ odsekla zanovito, ani naňho nepozrúc. Najradšej by sa bola odtiaľ vyparila, ale keď už raz začala s týmto divadlom, bolo treba ho dohrať.

„Myslím si, že je, keď ste ma už raz pasovala za svojho manžela.“

Nenamáhala sa s odpoveďou. Chris len mykol plecom a pustil sa do jedla. Bol naozaj hladný ako vlk. Naposledy jedol včera. Alebo to bolo predvčerom večer? Sám nevedel. Avšak jedno bolo isté. Chutilo mu a škvŕkanie v žalúdku konečne ustávalo.

„Ako sa voláte?“ opýtal sa, len čo si odchlipol z kávy. „Ja som Chris.“

„Eveline,“ odvetila a jemu napadlo, že je nesmierne stručná.

„Kam cestujete? Predpokladám, že tu nie ste len tak.“

Eveline si vzdychla. Tento chlap mal viac otázok, ako tá hostinská. Nemienila mu na všetko odpovedať len na jeho opýtanie. Nepoznala ho. Ako mohla vedieť, či jej nebodaj neublíži? Bola na úteku pred neželaným ženíchom. Čo keby ju náhodou niekto spoznal a Marsden by sa dozvedel, kam ušla? To si nemohla dovoliť. Nechcela riskovať.

Chris videl, že z nej len tak odpovede nedostane a on bol zvedavý. Síce kvôli nej prišiel skoro o život, ale hostinská vravela, že mu pomohla. Bolo by teda od neho nezdvorilé, keby jej neponúkol pomoc. Lenže akú, keď ona zjavne o žiadnu nestála. Rozhodol sa preto inak. Trochu ju vytrestá a bude hrať jej hru. Potom sa uvidí. Zahľadel sa na ňu. Sklopené viečka rámovali dlhé tmavé mihalnice. Mala srdcovitú tvár s jemnou bradou a výraznými lícnymi kosťami. Jemne klenuté obočie nad očami, rovný, malý noštek, plné a ružové pery sťa jahoda. Tej sa veru netrebalo zdobiť líčidlami. Bola krásna od prírody. Tvár rámovali tmavohnedé vlasy, ale v tomto šere ešte nevedel určiť ich odtieň.

Dojedol a ona poslušne čakala, sediac na stoličke ako myška. Zrejme potrebovala svoju hru s údajným manželstvom dohrať dokonca, ak predpokladal správne a dúfal, že mu povie aspoň niečo. Nemýlil sa.

„Môžete ... môžete naďalej predstierať pred hostinkou, že ... že sme ... manželia?“ ozvala sa skoro nečujne.

„Ak mi poviete cieľ vašej cesty, možno sa dohodneme,“ odvetil lenivo.

Eveline nevedela, čo ďalej. Mala riskovať, alebo mu prezradiť aspoň to málo. Nakoniec, nepoznala ho a bolo zjavné, že nepoznal ani on ju. Ale mohol poznať Marsdena a to bolo riskantné. Ak však nebude riskovať, nemusí z tejto kaše vyviaznuť a to nechcela. Musí sa stoj, čo stoj dostať k tete a do cieľa jej neostáva viac ako pár hodín, maximálne jeden deň.

„Tak dobre, myslím, že toto vám prezradiť môžem. Cestujem do Andoveru,“ šepla rezignovane.

Chris sa spokojne usmial. Vstal a pomohol vstať aj jej. Ako pozorný manžel jej odsunul stoličku a ponúkol rameno. Bolo to zvláštne, ale jej dotyk skoro necítil. Avšak jeho zmysly omámila vôňa, ktorá sa okolo nej vznášala ako jarný opar v krásnom letnom ráne. Ruže. Určite to boli ruže.

„Dúfam, že sa vám u nás páčilo, a že sa sem niekedy opäť vrátite,“ poďakovala hostinská vrelo.

„Ale určite. Bolo to tu veľmi príjemné. Však, miláčik?“ odvetil žoviálne a otočil sa k prekvapenej Eveline. Neodolal. Sklonil sa k jej perám a ukradol si bozk. Jeden, jediný bozk, aby skrotil svoju zvedavosť. Sekunda? Dve? Nevedel ako dlho to trvalo, ale zrazu mal chuť nikdy sa od tých mäkkých pier neodtrhnúť.

„Med a káva,“ pomyslel si spokojne, no napriek všetkému sa zamračil.
Vyplatil nocľah, stravu a pomohol jej nastúpiť do koča. Sám si prisadol k nej a vzal opraty do rúk, kým paholok priväzoval jeho koňa ku koču za vôdzku.

„Prečo ste to urobili?“ zasypela nadurdene. „Na niečom takom sme sa predsa nedohodli!“ Eveline bola podráždená. Mala chuť skočiť mu opätkom na nohu, ale pred hostinskou si to nemohla dovoliť.

„Bol to len bozk, čo sa čertíte? Tvárite sa ako cnostná panna. Predo mnou to hrať nemusíte. Slušné mladé dámy necestujú samé,“ odvetil bezstarostne, nevšimnúc si, že ju nielen urazil, ale aj prinútil červenať sa ako ruža.

Hodnú chvíľu bola Eveline ticho. Premýšľala, ako sa neželaného manžela zbaviť, lenže nič ju nenapadlo. A len čo sa dostali do dostatočnej vzdialenosti od hostinca a ich drožka zmizla za prvou zákrutou, Eveline sa osmelila.

„Prepáčte, ale myslím si, že by sme sa už mali rozdeliť a vydať sa každý svojou cestou,“ navrhla odvážne.

„To neprichádza do úvahy,“ riekol stroho a rozhodne. Kútikom oka ju sledoval z profilu. Bola zamyslená, znepokojená a zjavne nervózna, pretože jednostaj v rukách žmolila akúsi čipkovú vreckovku.

„Ale ...“ nedovolil jej dokončiť vetu.

„Hádam ste si nemysleli, že vás nechám cestovať samotnú. Pre mladú dámu sú cesty nebezpečné. Aj tak nechápem vašich rodičov, ako vám toto mohli dovoliť. Máte vôbec nejakých rodičov? Keby ste boli moja dcéra ...“

„Lenže nie som! A ako viete, že nie som naozaj vydatá? Čo ak cestujem za svojím manželom?“ ohradila sa.

„Keby ste boli vydatá, máte na ruke prsteň. Dúfam, že táto maličkosť hostinskej ušla,“ zahundral si popod nos. „Budem vás sprevádzať dovtedy, kým nebudem vedieť, či ste sa bezpečne dostali tam, kam cestujete. Nech je to kdekoľvek.“ Zacmukal na koňa a šľahol opratami, aby sa pekne stavaný hnedák pustil do cvalu.

„Ale ...“

„Žiadne ale neprichádza do úvahy. Nevzal by som si na svedomie, ak by sa vám niečo stalo. A napokon, ja idem trochu ďalej a Andover mám po ceste. Nebudete ma vôbec zdržiavať.“

„Do čerta,“ zakliala v duchu, hoci by to mladá dáma vôbec nemala robiť. „Ako mohol vedieť, že chcem vyrukovať práve s týmto?“ zahniezdila sa na svojom mieste a upravila si svoje svetlošedé zamatové šaty. Napravila si kapucňu na čiernom plášti a ruky si zopla na kolenách, mysliac na to, čo spravil.

Jej prvý bozk v živote a dostane ju od nejaké úplne cudzieho chlapa! Nemohla tomu uveriť. Ani si neuvedomila, že si prsty priložila k perám. Bolo to zvláštne. Predstavovala si to inak. Vlastne, mala o tom celkom iné predstavy. Ale pocity, ktoré v nej vyvolal, neboli nepríjemné. Zľakla sa, to síce áno, ale ... Vzdychla si tak tíško, aby to nepočul a aj ona si ho obzerala z profilu. Vyzeral akosi divoko. Skoro ako tí barbari z Vysočiny. Ale on nebol Škót. Určite.
„Pirát!“ napadlo ju a oči sa jej rozšírili pri tej myšlienke ako vyplašenému sŕňaťu. „Čo by robil pirát na súši?“ premýšľala a skoro sa nahlas rozosmiala nad absurdnými závermi, ku ktorým prichádzala. Nič o ňom nevedela. Ani on o nej, okrem toho, že sa volá Chris a cestuje ďalej ako ona. Lenže kde? Tiež vyzerá, že ma naponáhlo. Presne ako ona.
„Žeby aj on pred niekým, alebo pred niečím utekal?“ napadlo jej a jej tmavé, pekne klenuté obočie sa stiahlo nad zamračenými očami.

 

2. kapitola

 

Obrázok Eveline sa prebrala, keď koleso drožky narazilo vošlo do neveľkej jamy. Zaspala a ani nevedela ako, či kedy. Jej hlava skĺzla z pleca jej spoločníka, ktorý na ňu pozrel kútikom oka. Hanblivo sa odtiahla a zívnutie ukryla za rukou v rukavičke.

„Neospravedlním sa,“ pomyslela si v duchu. „Nemám prečo. Nebolo by sa to stalo, keby netrval na tom, že ma bude sprevádzať.“

„Kde sme?“ opýtala sa namiesto toho a zvedavo si obzerala krajinu okolo. Les ostal ďaleko za ich chrbtami a teraz sa pred nimi ukazovali veže i vežičky a strechy domov mestečka ležiaceho v údolí, ani nie pol míle pred nimi. Spoznala ho. Bol to Andover. Usmiala sa.

„Andover,“ vyslovila skoro šeptom a na perách sa jej objavil jemný úsmev.

„Presne,“ odvetil Chris a nevedno prečo sa zamračil. Mal by byť rád, že sa jej konečne zbaví, ale vlastne mu nebola na obtiaž. Bolo príjemné necestovať sám. A navyše s takou peknou mladou dámou. Vzdychol si. „Takže o chvíľu sa naše cesty rozídu, presne tak, ako ste si priala,“ precedil pomedzi zuby a popchol koňa do klusu.

Len čo zastali pred pekným mestským domom na jednej z priľahlých, no tichších ulíc Andoveru. Nerozdelili sa priamo pred tetiným domom. Urobili tak skôr. Chris pomohol Eveline vystúpiť a sediac v sedle svojho koňa sa z diaľky díval, ako prebehla cez chodník a vyšla po schodoch zastanúc pred tmavými dubovými dverami. Chytila do rúčky kovové klopadlo a zabúchala ním. Dvere otvoril po chvíli starý, šedivý majordómus a zvedavo si ju premeral.

„Dobrý deň, Edwin, je moja teta Matilda doma?“ opýtala sa s nádejou v hlase.

„Lady Eveline, rád vás opäť vidím,“ pozdravil ju úctivo a na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý v jeho tvári vyvolal ešte viac vrások. „Musím vás sklamať. Vaša teta tu nie je. Pred dvoma týždňami odišla na cestu po Európe aj so svojím snúbencom.“

Eveline zbledla ako stena. „Na cestu po Európe?“ opýtala sa a v duchu uvažovala, čo si teraz počne. S týmto nerátala.

„Presne tak,“ prikývol majordómus a chcel ju pozvať dnu, no ona pokývala hlavou. Otočila sa a pozrela na svoju drožku. Kôň nepokojne zafŕkal.

„Nie, ďakujem. Len tadiaľto prechádzam,“ zaklamala, hryzúc si spodnú peru. „Musím už ísť. Dovidenia,“ pozdravila a zišla dole schodmi. Keď vychádzala na drožku, musela si vyhrnúť sukne, aby sa o ne nepotkla.

„Čo len teraz budem robiť?“ zašepkala nešťastne sediac v drožke a zízajúc pred seba. S týmto nerátala. Teraz nemala kam ísť. Aspoň, že si vzala dosť peňazí. Napadlo jej, že ak by sa ubytovala niekde v hoteli, možno by chvíľu vyžila, kým by si nenašla nejakú prácu. Napríklad povolanie guvernantky. Hoci vedela, čo všetko by to mohlo obnášať, nič iné do úvahy neprichádzalo.

„Usúdil som, že vám plán nevyšiel,“ ozvalo sa zrazu vedľa doržky a ona sledovala, ako sa ten vysoký, plavovlasý cudzinec znova súka do drožky na miesto vedľa nej a berie do rúk opraty.

„Čo tu ešte robíte?“ ozvala sa ostro priškrteným hlasom. „Mali sme dohodu!“

„To je pravda, mali sme, lenže ako vidím, budeme ju musieť prehodnotiť a zmeniť,“ povedal celkom pokojne.

Eveline by ho bola najradšej udrela, ale zaťala päste. To, čo si dovoľoval, bolo jednoducho priveľa.

„Navrhujem, aby sme sa šli naobedovať. Bude mi cťou, pozvať vás. A pri obede sa pokojne pozhovárame.“

Prikývla. Najmä preto, že jej nepríjemne škvŕkalo v žalúdku. Nezastavil však v meste, ale za mestom, kde ležal pekný, útulný hostinec. Objednali si a on zaplatil.

„Prečo ste neodišli?“ opýtala sa vŕtajúc sa lyžicou v jedle.

„Sľúbil som, že sa o vás postarám, či nie? A keďže váš plán nevyšiel, nemôžem dovoliť, aby sa vám niečo stalo.“

„To je ale gavalierske,“ pomyslela si v duchu so štipkou irónie a vzhliadla k jeho tvári. Bolo v nej niečo, čo ju upokojovalo, ale i znervózňovalo zároveň.

„Nemusíte to robiť. Vrátim sa do mesta. Zamestnám sa ako guvernantka a ...“ nedokončila, pretože sa natiahol ponad stôl a chytil jej ruku do svojej. Stiahol z nej jediným pohybom rukavičku a palcom jej prešiel po dlani vyvrátenej nahor.

„Tieto rúčky nikdy nepracovali. Ako by ste chceli zvládnuť také náročné povolanie? Skrýva v sebe priveľa nástrah. Viem o nejednom prípade, kedy sa pán domu správal k svojej zamestnankyni nie práve ohľaduplne, ba priam hrubo,“ povedal a jeho pekne klenuté plavé obočie sa stiahlo nad očami, v ktorých horeli plamienky hnevu.

Vytrhla si ruku z jeho zovretia akoby ju bol jeho dotyk popálil. „Viem,“ šepla. „Lenže momentálne nemám inú možnosť.“

Christopher bol chvíľu ticho a premýšľal. „Myslím, že jedna možnosť by tu bola.“ Počkal, kým k nemu vzhliadla a pokračoval. „Cestujem do Amesbury. Môžete ma aj naďalej sprevádzať ako moja manželka. Samozrejme, náš vzťah bude výlučne formálny,“ dodal, keď zbadal jej reakciu. „V Amesbury som zdedil dom po strýkovi. Je tam pekne. Mohlo by sa vám tam páčiť.“

„Ja musím si to rozmyslieť,“ riekla na jeho nekonvenčný návrh. Eveline počas jedla tuho premýšľala. Vedela, že veľa času jej na odpoveď neostáva. Ak sa nerozhodne teraz ... Vzdychla si. Bola to situácia, v ktorej sa ocitla len vlastnou vinou. Teda, z časti. Za všetko jej trápenie mohol ten prekliaty lord Marsden. Keby nebolo jeho, nebola by tu a nemusela by teraz premýšľať, čo urobí. Pri jedle Chrisa nenápadne pozorovala. Vôbec netušila, čo od neho mohla čakať, ale nezdal sa jej byť zlým, či nebezpečným. Dlhé, plavé vlasy mal stiahnuté čiernou stužkou. Vysoké čelo, rovný, vôbec nie široký nos a úžasne pôsobivé oči. Keď sa na ňu díval, priam akoby ju hypnotizovali. Výrazné lícne kosti a krásna, opálená farba pokožky. Silné ramená, mocné ruky a široký hrudník. Keď ešte snívala o princovi, ktorý by ju uniesol na svojom koni, jej predstavy tak trochu vyzerali ako on. Teraz sedel oproti nej celkom pokojne, začítaný do novín, ktoré si kúpil od akéhosi chlapčaťa na ulici a čakal.

„Ak poviem áno, čo odo mňa budete vyžadovať?“ opýtala sa opatrne, netušiac, čo od neho očakávať.

Christopher zložil noviny a skúmavo sa na ňu zahľadel. „Ak budete chcieť, môžete viesť domácnosť, spravovať účty a dohliadať na služobníctvo. A tváriť sa, že ste moja manželka. Nič viac,“ pokrčil ramenami a jej sa zdalo, že jeho slová sú naozaj úprimné.

Chris na ňu civel a čakal. Keď predsa len povedala áno, usmial sa. Vlastne aspoň si to myslela. Vyzeralo to tak, keď povytiahol jeden kútik úst.

„Dobre. Takže zariadim náležité opatrenia. Objednal som vám izbu na poschodí. Ja sa vrátim do mesta niečo vybaviť. Môžete si odpočinúť, cesta vás iste unavila. Hneď potom sa vydáme na cestu. Nepotrvá to dlho. Do troch hodín by sme mali doraziť.“

Prikývla a poďakovala. A kým ju slúžka viedla na poschodie do jej izby, on sa vybral späť do mesta.

***

Patrick Walken sa prechádzal po pracovni v sídle Castlefort. Už dva dni nemal o Christopherovi žiadne správy a to ho znepokojovalo. Polícia už po ňom pátrala. Dokonca bol naňho vydaný aj zatykač pre úmyselné zabitie. A jeho teraz vypočúval sám inšpektor.

„Takže vy skutočne neviete, kde sa nachádza gróf Walken?“ opýtal sa ho vysoký, tmavovlasý inšpektor Burnet.

„Nie, naozaj to neviem,“ odvetil už azda po piaty raz v ten večer. Sledoval, ako si inšpektor niečo zapisuje do malého zošitka. „Prečo si myslíte, že vinníkom je práve môj brat?“ opýtal sa zvedavo a inšpektor sa uškrnul.

„Svedčia proti nemu dôkazy, i keď len nepriame.“

„Lenže to je nehorázna lož! Môj brat by neublížil ani muche!“ zvolal rozhorčene Patrick.

„Keby ste nám povedal, kde sa nachádza, aby som sa s ním mohol pozhovárať, situáciu by to uľahčilo,“ pokrčil plecami inšpektor.

„Netuším, kde v pekle je! Už som vám to predsa povedal! A aj keby, aj tak vám to nepoviem! Zavreli by ste ho do Gatu a tam by zhnil za niečo, čo nespáchal!“ rozohnil sa.

Inšpektor si výbuch jeho zlosti nevšímal. Bol tu preto, aby vypočul svedkov. Musel vypátrať vraha, aby zaplatil za svoj ohavný skutok. Tak to vo svete chodilo. Za zločin mal byť udelený primeraný trest. Lenže on nebol hlúpy. Možno Patrick Walken naozaj netušil, kde je jeho brat, no on si ho už nájde. V tom bol naozaj dobrý. Vlastne viac ako dobrý. Jeho povolanie ho bavilo a napĺňalo. O to viac si ho robil zodpovedne a svedomito, s rovnakým oduševneným, ako teraz bránil mladý lord svojho brata. Najhoršie na tom bolo, že jeho šiesty zmysel, akoby vyvinutý práve pre túto časť jeho osobnosti mu práve našepkávali, že Christopher Walken s vraždou svojho najlepšieho priateľa skutočne nemá spoločné nič. Lenže ako to zistiť, keď sa zrazu tak vyparil? Tým, že zmizol, uvrhol na seba len ďalší tieň pochybností a väčšieho podozrenia.

Len čo odišli, Patrick dostal ďalšiu návštevu. V dverách pracovne zastala mladá žena v purpurovej róbe a s odtieňom vlasov ako tekuté zlato. Za každým, keď ju zočil, naňho zapôsobila tak, ako žiadna iná žena. Problém bol v tom, že ona o jeho existencii sotva vedela. Mala oči len pre jeho brata. Mal by ho za to nenávidieť, ale prieť sa s ním kvôli dákej žene, hoc takej výnimočnej? Nestálo mu to za to. Alebo predsa len?

„Patrick?“ zvolala skrúšene. „Čo sa stalo s Chrisom? Kde je? Počula som tie hrozné správy a nemohla som neprísť.“ Vplávala do miestnosti a on sa postavil a privítal ju.

„Dáte si cherry?“ opýtal sa, lebo sám potreboval za pohárik. Prikývla a on nalial sebe i jej. Keď jej podával pohár, všimol si, že sa jej chveje ruka.

„Tak?“ naliehala a jej smaragdové oči žiarili tisíckou nevyslovených otázok.

„Je to pravda. Chrisa obvinili z Haraldovej vraždy. Len pred chvíľou odtiaľ odišiel inšpektor. Boli ma vypočuť. A ako som povedal aj jemu, netuším, kde sa nachádza môj brat.“

„Takže je v poriadku?“ skôr to skonštatovala ako sa opýtala a on prikývol.

„Mal by byť.“

Očividne jej odľahlo.

Otočil sa, keď začul jej tiché vzlyky. A naozaj. Sedela tam a z očí sa jej kotúľali slzy. Až teraz si všimol, že má pod očami kruhy a jej pleť je až príliš bledá.

„Rosalie? Ste v poriadku?“ opýtal sa jemne a prisadol si k nej. Pohľad na jej slzy ho ničil ešte viac ako vidieť ju usmievavú a šťastnú v spoločnosti svojho brata. „Rosalie, neplačte,“ žiadal ju nevediac čo robiť. Podal jej svoju bielu ľanovú vreckovku a ona ju s vďakou prijala.

„Nesmie sa mu nič stať, nesmie. To by som neprežila. Je pre mňa všetkým, čo mi ostalo,“ ševelila skormútene.

Patrick to vedel. Táto mladá, sotva dvadsaťpäť ročná vdova si prežila svoje peklo. Aj preto ju obdivoval. Zaľúbil sa do nej na prvý pohľad. Nikdy na nič také ako na lásku, ktorá by prišla ako blesk z jasného neba neveril, ale stalo sa. Amorov šíp ho zasiahol priamo do srdca, len čo ju uzrel. Avšak vydatú. No teraz bola vdova a bola voľná. Mnohí muži okolo nej krúžili, no ona ich všetkých odmietala. Mala oči a úsmev len pre jeho brata. A to ho bolelo azda väčšmi, než by si bol prispustil. Nemohol ani len tušiť, že Chrisa a Rosalie spája jedno strašné tajomstvo, ktoré boli rozhodnutý vziať si obaja so sebou až do hrobu, o ktorom nevedel ani len on. A práve toto tajomstvo z nich spravilo nerozlučných priateľov.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kurnik šopa!!!

(Efka, 5. 2. 2009 5:12)

ani tu nič!!! A na toto sa mooooooooc teším (teda okrem Wardenov, Siriusa, Pyxie...) ach ech och uch... Prosím kapitolku... :-(

kurňa,

(sevy, 10. 1. 2009 15:59)

ten konec to je co jako? já abych si ohryzala všechny nehty, zvědavostí... tajemství... co jsi asi mohla vymyslet? čti dál a dozvíš se, že? nemusíš se namáhat, odpovím si... :o))) no bezva, příběh se slibně rozvíjí a je to moc hezké! ;o)

hmm

(Tereza, 9. 1. 2009 11:35)

je to neco jineho nez co jsem cetla doted ale taky se mi to libi! dalsi pribeh na ktery budu netrpelive cekat :)
a Patrick Dempsey to byla dobra volba.. byt Rosalii uz se nehnu z mista :))

to bude pecka príbeh!!!

(Efka, 8. 1. 2009 20:08)

Kombinácia detektívky, romantiky, dobrodružstva... a ešte navyše historické pozadie... Ale sa nám to krásne zamotalo. A ja sa neviem dočkať, kedy pred nami postupne a pomaličky :-))))) nitky tohto veeeeeeľmi zaujímavého príbehu rozpletieš :-)
No ale tí dvaja pod jednou strechou ako "akože manželia" - chochóóóó - tak to som zvedavá, ako dlho im vydrží askéza :-))))

Predstavujem Vám,

(Elyana, 8. 1. 2009 15:39)

Patricka Walkena, Chrisovho brata - inak skvelého herca Patricka Dempseyho :D

super

(perretka, 2. 1. 2009 16:22)

milujem pribehy s touto tematikou, len tak dalej. uz sa tesim na pokracovanie.

veeeeľmi pekné

(Efka, 1. 1. 2009 20:03)

Tak sa teším na nové príspevky našej Elyanky :-)

sevy

(Elyana, 1. 1. 2009 20:00)

hej, sú na blogu mi to nechcelo ukladať v takom rozsahu ako som to mala

jéé...

(sevy, 1. 1. 2009 18:13)

estranky jsou lepší, že? ;o) máš to tu hezké! ;o)